Formikaristika- chov mravcov

(článok pôvodne publikovaný v Ardovi, časopise študentov UVLF v KE)

Formikaristika nie je v našej stredoeurópskej kultúre úplnou novinkou. Toto ,,chovateľské odvetvie“ siaha až do 18.storočia, kedy boli  vo Francúzsku pozorované prvé mravčie kolónie v umelých hniezdach zo sadry. Ustálená chovateľská komunita a dostupnosť chovného materiálu sú v dnešnej dobe dobré predpoklady a prispievajú k nárastu tejto záľuby.

Základným zariadením na chov mravcov je špeciálne terárium tzv– formikárium (lat. formica= mravec). Úlohou formikária je poskytnúť mravcom vhodné podmienky na hniezdenie a výbeh- tzv. arénu. V súčasnosti rozlišujeme hniezda prírodné ,,na voľno“ v teráriu, sadrové (vyliate do sadry), ytongové (z porézneho ytongu), plastové (z priehľadného akrylátu) alebo ich vzájomné kombinácie. Na internete sa dajú nájsť návody na domácu výrobu viacerých typov formikárií. V obchodoch sa často stretávame s „mravčími farmami“ rôznych tvarov a vyhotovení (napr. známy výrobok s modrým gélom), kde cieľovou skupinou sú najmä deti. Takéto ,,zariadenia“ nie sú na trvalý a seriózny chov mravcov vôbec vhodné!

Základom mravčieho spoločenstva (kolónie) je zdravá a oplodnená matka (kráľovná). Má dôležitú funkciu, pretože ako jediný plodný jedinec v spoločenstve produkuje oplodnené (diploidné) vajíčka. Z nich sa vyvíja pracovná kasta- robotnice; a aj nové okrídlené jedince (aláty) samčieho a samičieho pohlavia. Mladé matky si chovatelia často lovia/nachádzajú sami, a to hlavne na jar a v lete. Rojenie je v podstate svadobný let a zároveň párenie mladých alát. Je to druhovo veľmi špecifický a každoročný výkon, vyvrcholenie snahy kolónie o zachovanie svojich génov v populácií. Väčšina našich druhov sa rojí v rannom až neskorom lete a do sveta vysiela desiatky až tisíce alát. Také množstvo zabezpečuje nakŕmenie číhajúcich predátorov a pritom aj úspešné prežitie malého percenta samíc. Takéto oplodnené samice po párení (deje sa za letu) zosadajú na zem a špeciálnym vylomením z kĺbov sa zbavia svojich krídiel. Samce do 48h  po párení hynú (má to človek ale šťastie!) .

Kráľovné si v prírode vytvárajú niečo ako materskú bunku/dutinu kde vychovajú prvé robotnice. Matka sa stará o vajíčka, neskôr kŕmi larvy, aj ona sama žije zo zásob v žalúdku (ešte z materského hniezda), stráži a prenáša kukly do suchších častí komory. Nakoniec, po približne 6-8 týždňoch pomáha na svet prvým robotniciam. V prírode väčšina matiek zomiera vplyvom nevyspytateľných podmienok mimo materskej bunky (predátory, počasie→ príliš suchá/vlhká pôda…).

V umelom chove matky ubytujeme do špeciálne upravenej skúmavky a podávame  im striekačkou tzv. medovicu (voda:med 5:1). Takto sa šanca vychovať kolóniu pre mladú kráľovnú neuveriteľne zvýhodňuje. Jej prvé robotnice sú zvyčajne malé a slabé. Do pár dní začnú preskúmavať okolie a hľadať potravu. V tomto období treba začať kŕmiť proteínovou potravou- napr. naporciovaný mŕtvy hmyz (cvrčky, šváby, múčne červy a i.) alebo sladkú želatínu s vaječným žĺtkom. Kolónia v prvej sezóne dosahuje 5-30 robotníc (v závislosti od čeľade→ druhu a samozrejme nastavených podmienok). Pokiaľ sme k odchovu použili skúmavku, je pri stredne veľkom druhu (matka 10-13mm, robotnice 6-9mm) a počte 15+ jedincov vhodné presťahovať malú kolóniu do adekvátne veľkého formikária. Pre mladú a málopočetnú kolóniu volíme hniezdo takých rozmerov, aby ho (aj svojím ešte slabým pachom) kolónia stačila ,,vyplniť“- tj. nie príliš veľké komory a dobrá manipulovateľnosť.

Dnes už poznáme metódy k odchovu takmer všetkých druhov našej myrmekofauny. Najčastejšími chovancami na Slovensku sú zástupcovia rodu Lasius, Camponotus, Myrmica, Tetramorium, či juhoeurópske Messor a Pheidole. Väčšina druhov z týchto rodov sú schopné strpieť začiatočnícke chovateľské chyby pri rozchovávaní mladej kolónie. Avšak chovajú sa aj exotické skupiny/rody, ktorých matky pri zakladaní kolónií aktívne lovia. Sú to niektorí zástupcovia Ponerinae, často sa jedná o veľké a dravé druhy opatrené silným žihadlom. Pokiaľ si netrúfame na odchov kolónie z mladej samičky, môžeme si zaobstarať od skúsenejších chovateľov rovno mladé kolónie. Stredoeurópske druhy vyžadujú hibernáciu- chovateľ je nútený odložiť počas zimy celú kolóniu k odpočinku, do chladu. Bez hibernácie sa znižuje životaschopnosť samice, pretože jej reprodukčný systém si vyžaduje istý sezónny odpočinok. Pri dnešných možnostiach však nie je problém zaobstarať si aj tropické a chovateľsky zvládnuteľné druhy, najčastejšie opäť Camponotus a Messor, ale aj z rodov Diacamma, Pachycondyla či Polyrhachis. Tieto mravce sú atraktívne nielen veľkosťou (do 2,5cm!) a sfarbením, ale aj etológiou, rôznymi stratégiami budovania hniezda alebo lovom potravy.

Začiatočníkom skôr neodporúčam listorezné juhoamerické mravce Atta/Acromyrmex, austrálske buldočie mravce Myrmecia a iné špecifické skupiny. Tieto, dokumentárnymi filmami spopularizované rody sú síce ponúkané aj na európskom trhu, ale nie sú vhodné pre začiatočníkov. Ich kolónie sú bez dostatočných skúseností skôr ťažšie udržateľné a hlavne nemusia tolerovať niektoré začiatočnícke chyby. Dobrým zdrojom o chove exotických druhov je napríklad nemecké fórum www.eusozial.de, pre Slovenskú a Českú republiku existuje kultová stránka http://www.forum.mravce.info na ktorej vzniku som sa trochu podieľal.

 

 

V každom prípade, nie je krajší pocit v chove mravcov, ako prvý odchov kolónie od mladej, nami odchytenej kráľovny. Či sa k chovu mravcov niekto postaví od prvého okamžiku profesionálne, alebo len z úprimného nadšenia, mravce sú skupina, ktorú treba skúsiť. Mravce dokážu obsadiť nejedno (ešte bijúce) srdce a niekedy sa ich fascinujúci svet stane celoživotnou vášňou.

Filip Repta