Chov a využitie čmeliakov

(článok pôvodne publikovaný v Ardovi, časopise študentov UVLF v KE)

Vždy keď vidím v obchode tie španielske paradajky a ešte k tomu je silný január… Sú tak tuctové, červené, bez jedinečnosti a chuti, hotový obraz mestského človeka dnešnej doby… Vtedy si predstavujem ten vyzývavý hlas Petry Polnišovej z relácie SOS, alias Edita Papeky: ,,Hovoríš si, že aký si ty frajer! Lebo si oravským medveďom zjedol čučoriedky rastúce v pásme kosodreviny?! Že aký si ty zimný vegetarián, a si si spravil sezónny šalát z papriky a paradajky?! A ti aj napadlo, že kde sú tam tie včely, v takej výške, v takej zime, kde je tam to opelenie?!“ Nuž, odpoveď je malá, čierno-žlto-biela a huňatá. Dovozové plodiny by sme v januári nemali, ak by sme neprišli na spôsob chovu niektorých opeľovačov. Dovoľte mi predstaviť vám čmeliaky!

 

Rozšírenie a význam: Čmeliaky (Bombus) ako Blanokrídlovce/Hymenoptera radíme do takmer celosvetového rodu z rodiny včiel, s dnes uznanými 250 druhmi. Pomenovanie čmeliak predstavuje umelo vytvorené slovo z indoárijského sanskrtu a v 18.storočí nahradilo dnes už historizmus- brundibár. Rozšírili sa takmer po celom svete, vynechali Austráliu a Oceániu (na N. Zéland boli introdukované). Hlbšie do afrického kontinentu sa tiež nedostali, pretože Sahara… Vzhľadovo pripomínajú včely, len trošku robustnejších rozmerov. Majú husté ochlpenie, často rôznych pestrých farieb. Čierne chlpy nie sú na parádu! Počas prvých teplých jarných dní zachytávajú slnečné lúče, teplo. Zaujímavé je funkčné žihadlo s jedovou žľazou (Matej M.,6.sk,6.VVL: ,,Tak to som nevedel!“). Väčšina druhov ale bodne až pri bezprostrednom ohrození vlastného života. Dôležitý je jazyk premenený na sosák. Práve vďaka jeho dĺžke niektoré druhy čmeliakov dokážu opelovať kvety tých druhov rastlín, na ktorých kalichy sú včely proste ,,prikrátke“. Pri kvetoch bohatých na peľ si robotnica rada pomôže aj špecifickou vibráciou svalov krídiel. Strasie tak mnoho peľových zrniečok a je to dôležitá vlastnosť pri opeľovaní poľnohospodárskych plodín.

 

Rodina: Čmeliačia rodina je oproti včelej menej početná a ako kolónia existuje len jednu sezónu jar-jeseň. Každoročne, keď sú už liesky a vŕby rozkvitnuté, v študentoch vrú hormóny (pretože je jar) a vedomosti (pretože je to okolo zápočtových 6.-13 týždňov LS), budia sa čmelie matky z hibernácie. Upadli do nej ešte minulý rok, kedy po pár týždňoch opustili materské hniezdo a celému svetu na obdiv obcovali so samčekmi na lesných cestičkách. Teraz sa trošku melancholicky potúlajú po miestach svojej mladosti, trošku sa nažerú toteho peľu a nektáru… Po pár dňoch sa vydajú hľadať miesto na založenie nového hniezda. Najlepším adeptom na nový domov býva myšia nora naplnená machom, perím a iným teplodržným materiálom. Zopár druhov sa uskromní aj ,,pod širákom“- v trse trávy alebo v opustenom vtáčom hniezde.

 

Výchova plodu: Matku tlačí pud (a vajíčka) a vo svojom novom úkryte začne tzv. plodovať – z vylučovaného vosku vystavia dielo/plod. Najprv sú to iba dva voskové džbániky o veľkosti malého hrozienka. V jednom skladuje prinesený nektár, do druhého nakladie 6-10 vajíčok. Zahrieva ich vlastným telom, konštantne na 29°C (=áno, čmeliaky sú endotermné!). Denne matka spotrebuje viac než pol džbánku nektáru, a tak ho musí pravidelne doplňovať. Napr. taký Bombus alpinus ,,nakupuje“ aj pri -1°C! Do 5 dní sa liahnu larvičky kt. kŕmi peľom. Materstvo je pre kráľovnú úloha náročná, mnoho matiek neprežije tri-štyri týždne do uliahnutia prvých robotníc. Neskôr matku ale nahradia vo všetkých vonkajších činnostiach malé a slabé dcéry- prvé robotnice. Kráľovná už iba znáša vajíčka do pristavených buniek. A aby som nezabudol, vylučovaním špeciálneho feromónu zabraňuje manka robotniciam klásť neoplodnené vajíčka z kt. by sa vyliahli vždy len samce!

 

Nová generácia matiek: V závislosti na dostupnosti potravy sa už v druhej vychovanej generácií môžu objaviť samičky a samčekovia, všetci z matkiných vajíčok. Deje sa tak po 1-3 mesiacoch života kolónie. Rodina dosiahla niekoľko desiatok až stovák robotníc (čmeľ zemný B.terrestris, čmeľ skalný B. lapidarius) a tieto zabezpečia dostatok potravy pre výchovu rozmaznaných lariev budúcich matiek. Obidve pohlavia postupne opúšťajú rodné hniezdo. Samce sa v prírode zhromažďujú na kríkoch a podnikajú prelety na nemeniacej sa dráhe (50-200m). Počas letu rozprašujú feromóny a lákajú tak samičky (skoro ako na intráku- tá cesta na izbu zo sprchy, keď vám mama kúpila nový plejboj sprchový gél…). Samce po napárení hynú (rovnako ako u včiel, mravcov aj ôs) a matky upadajú do letargie. Môže byť ešte aj leto, ale biochémia nepustí- matka nájde vhodné miesto v lesnom podraste, vyhrabe si dutinu (do hĺbky 10-20cm) a zníži svoj metabolizmus zo 100% na cca 10%. Životný cyklus kolónie je rýchly. A keďže čmeliaky sa vyskytujú aj 700km od polárneho kruhu, pre matky tamojších druhov nie je problém hibernovať 9 mesiacov a rodiny stihnú všetok tento zhon za (približne) 6-9 týždňov!

 

História chovu čmeliakov: Veľa z vyššie uvedených poznatkov by sa ale nevedelo, nebyť zanietených dobrodruhov. Mnohí páni sa rozhodli skúsiť čmeliaky chovať doma a venovať svoj život ich pozorovaniu. Prvým priekopníkom kt. poukazoval na dôležitosť chovu čmeliakov, i keď vtedy ešte bez hospodárskeho využitia, bol pán Sladen (UK). V domácich hniezdach pozoroval vychovávajúce kráľovné a už vo svojich 16tich rokoch rozumel čmeliakom tak dobre, že svoje vedomosti zhrnul do vynikajúcej publikácie (The humble bee, 1912/pretlač 1989). Kontrolovaným zakladaním rodín v 1m²  volierkách s kvitnúcou hluchavkou bielou sa zaoberal pán Bilinski (PL). Ďalším míľnikom bol odchov rodín z matiek v laboratóriu. V tomto boli priekopníkmi napr. pán Röseler(GE) alebo páni Stuchl a Čížek (ČR). Chov v laboratóriu bol zvládnutý už približne v 60tich rokoch min. storočia. Dosť neskoro sa ale našlo jeho priame využitie! Najprv to bol pán Velthuis (BE), kt. v roku 1982 prišiel so smelým nápadom umiestniť čmeliaky v skleníkoch producentov osív, pretože u robotníkov sa na peľ niektorých rastlín často vyvinula alergia.

 

Zlatá horúčka: V roku 1985 belgický veterinár a zanietený chovateľ čmeliakov Dr. R. de Jonghe aplikoval kolóniu čmeliaka zemného (Bombus terrestris, najčastejšie chovaný druh) do paradajkových skleníkov v južnom Holandsku. Jeho známemu vtedy úroda vyniesla rekordné zisky a technológia chovu čmeliakov nabrala na obrátkach, podobných zlatej horúčke. V laboratóriu pána Velthusia sa na ďalší rok objavilo množstvo pestovateľov i včelárov, ktorí naivne pokladali chov čmeliakov za jednoduchú záležitosť. Zbytočne uväznili stovky matiek bez toho, aby jedna jediná zaplodovala. Ekonomický potenciál zapríčinil, že chovom čmeliakov sa  (s úspechom) začalo zaoberať viacero firiem. Doktor Jonghe založil belgickú firmu Biobest, know-how prevzali aj holandské biotechnologické korporácie – Koppert Biological System a Bunting Brinkman. Jedným z cieľov a know-how techník je napríklad stimulácia matiek k  plodovaniu. Na úspešné metódy prichádzali aj vedci v Českej republike- páni Ptáček a Krieg. Ďalším dôležitým faktorom úspechu je produkcia početných a zdravých generácií mladých matiek. Tieto dva základné kamene úspešného chovu čmeliakov patria medzi najvyšperkovanejšie tajomstvá biotechnologických firiem a sú prísne strážené. Ekonomický potenciál čmeliakov ako opeľovačov je veľmi veľký! Len zo samotných článkov čitateľ nadobudne pocit, že ak sa opýtate vedúceho firmy podrobnejšie na niektorú z týchto techník, tajomným hlasom odpovie niečo o veľkom firemnom tajomstve…. alebo vy rýchlo pokladáte ďalšiu otázku (a tentokrát) neutrálnu otázku, aby na vás nemieril ten pohľad podnikateľa s wellness službami v riečnych ramenách…

 

Problémy čmeliakov: Bohužiaľ pokles počtu včiel neobišli ani čmeliaky. Už pán May v jeho vynikajúcej  československej monografii Čmeláci ČSR(1959) poukazoval na ich úbytok v krajine! Čmeliaky trápi napríklad slabšia pastva počas suchších rokov, ale aj samotných zdrojov pastvy je akosi menej. Medzi poliami chýbajú vetrolamy a remzíky- oázy pestrejšej vegetácie (tj aj znášky) a potenciálnych hniezdišť. Tisíce až desiatky tisíc matiek každoročne končia na nárazníkoch a čelných sklách (zastavme autá v ich krvilačnom ťažení!). Negatívny vplyv na opeľovače majú vo veľkej miere pesticídy. Repka poskytuje atraktívne kvety ale minimum nektáru, takže v organizme včely/čmeliaka dochádza k zbytočnému nalietavaniu a negatívnemu hospodáreniu s už nazbieraným nektárom= energiou. V tomto smere by boli vhodne upravené dotácie na tvorbu/zachovávanie remíziek, dnes už tzv. biopásov. Trávne zmesy by mali byť obohatené o bôbovité a hluchavkovité rastliny. Kvôli opeľovačom by dátum kosenia porastov mal byť posunutý nad 15.júla. Takisto manažment výsadby niektorých vybraných medziplodín… Ovplyvniť sa dá viacero vecí na viacerých poliach pôsobenia. Problematika ochrany čmeliakov a opeľovačov je v dnešnej dobe veľmi aktuálna. Poľnohospodárske podniky by mali zachovávať a budovať remízky, používať pesticídy podľa predpisov…

 

Obávam sa však, že efektivita + zisk sú mnohokrát nadradené a vychovať enviromentálne gramotné a uvedomelých ľudí ešte potrvá pár generácií, ak to vôbec bude politicky vhodné… Záleží to vždy na nás jednotlivcoch. Nie je náročné na kúsku zeme vysiať celoročnú zmes pre opeľovače alebo založiť si na balkóne vresovisko, umiestniť úlik… V pohyboch čmeliaka na kvete je zvláštny zhon i pokoj zároveň. Ak máte na jar trochu času, sadnite si k hluchavkám… J

Zdroje: www.cmelaci.cz, www.ceskycmelak.cz, www.bombus.cz

Filip Repta