Táto stránka bola prvopočiatne venovaná chovu osíkov, primitívnym osám z rodu Polistes. V roku 2010 sa mi osíky podarilo úspešne chovať a síce som odvtedy nemal väčšie úspechy s chovom, zaujali ma natoľko, že som sa rozhodol venovať im vlastnú stránku. Webka ale nebola kompletná a informácie na nej boli podané formou vlastnou môjmu veku na ZŠ a neskôr SŠ. Po skoro 10 rokoch prišiel čas, aby sa sem informácie vrátili v ucelenejšej forme J.

Osíky sú vo vedeckej i laickej obci známy sociálny hmyz. S hniezdami a dospelými osíkmi sa stretne  každý kto býva na vidieku a je dostatočne všímavý. Tešia sa aj pozornosti zo strany entomológov, čo je dané tým, že ich spoločenstvá majú miernu povahu a obývajú malé nekryté hniezda. Sú vďačným predmetom na pozorovanie milovníkmi prírody a fotografmi. Šesťuholníku, tvaru ich buniek, sa tisícky rokov pripisuje ochranná magická funkcia. Vecnejšie spoločenské využitie získava v posledných rokoch jed osíkov, ktorého zložky sa ukázali ako účinné látky v boji proti nádorovým bunkám. Na základe pozorovania ich spoločenstiev opísali bádatelia v antickom Grécku a Rusku a USA 19. storočia prvé seriózne poznatky o formách správania a mechanizmoch vytvárania hierarchie u živočíchov. Tieto poznatky sa mnohokrát podarilo získať aj vďaka chovu v zajatí.

Opisujem tu všeobecnú biológiu našich stredoeurópskych zástupcov Polistes. Vrámci chovu sa venujem opisu P. dominula ktorý podľa mojich skúseností a hlavne skúseností kolegov, zvláda chov v zajatí najlepšie.

__________________________________________________________________

Taxonómia

Osíky (rod Polistes) predstavujú rod s približne 220 druhmi. Na území Slovenska entomológovia evidujú 11 druhov. Z nich sú niektoré (P. dominula, P. nimphus, P. bischoffi) pomerne rozšírené, iné skôr vzácnejšie (P. gallicus, P. atrimandibularis). Pozrime sa na taxonómiu najznámejšieho druhu osíkov, Polistes dominula ↓

Ríša: Animalia → Kmeň: Eurarthropoda → Trieda: Insecta → Rád: Hymenoptera → Nadčelaď: Vespoidea → Čelaď: Vespidae → Podčelaď: Polistinae → Kmeň: Polistini → Rod: Polistes → Druh: Polistes dominula (Latreille, 1802)

Slovenský názov: kedysi Osa dravá, dnes Osík francúzsky (názov pôvodne platný pre P. gallicus s ktorým bol P. dominula desiatky rokov zamieňaný)

Anglický názov: paper wasp

__________________________________________________________________

Morfológia

Oproti osám sú osíky veľmi riedko ochlpené. Chitín väčšiny palearktických ôs má žlto-čierny vzor. Majú teda typické výstražné sfarbenie, spoločné (tzv. Müllerove) mimikry vlastné mnohým zástupcom v ríši Blanokrídlovcov. Od ôs (Vespinae) sa tiež markantne odlišujú tvarom tela a spôsobom života. Najvýraznejším rozdielom medzi týmito dvoma kmeňmi je užší predel (propodeum) medzi hruďou a zadočkom, predel ktorý osám chýba.

Hlava osíkov má tvar trojuholníka a po jej stranách sa nachádzajú veľké oči zložené z jednotlivých očiek tmavej farby. Nad nimi sa nachádza čelo a medzi očami sa nachádzajú tykadlá, u samičiek pozostávajúce z 12 tykadlových článkov. Samce majú výrazne trojuholníkovitú hlavu s citrónovo-žltou tvárou a vždy bez kresby. Aj ich oči sú smaragdovozelené a tykadlá výrazne oranžové s 13 článkami. Dôležitou časťou prednej časti hlavy- tváre je čelový štítok, tzv. clypeus. Na ňom sa u P. dominula nachádzajú tmavé škvrny, u ostatných druhov sa cezeň nesie rôzne široký, väčšinou neprerušovaný čierny pruh. Vďaka klypeu sa navzájom rozoznávajú jednotlivé jedince v hierarchickom rebríčku. U P. dominula platí, že čím menšie alebo žiadne škvrny na klypeu, tým dominantnejšie postavenie jedinec nadobúda. Samičky na hniezde sa vďaka škvrnám rozpoznajú navzájom a s predstihom vyhnú zdraviu ohrozujúcim konfliktom.

Končatiny sú kráčavé. Osík ich počas letu spúšťa vysiac smerom dole, zatiaľ čo osa ich má pritiahnuté pri tele. Z holene (tibia) na každej končatine vystupuje výrazný tŕň, ktorý spolu so špeciálnymi chĺpkami slúži ako čistiaci aparát, kefka na očisťovanie tela od pachov a nečistôt. Celé telo osíka je prestúpené žľazami s vnútornou sekréciou. Žlazy vylučujú rôzne tráviace enzýmy a antibiotiká (pysková a hltanová žľaza) a feromónové pachy na komunikáciu (hornočeľusťová a Douforova žľaza).

__________________________________________________________________

Filip Repta, 01.04.´18, 22.04.´19